Audio verzia článku trvá 8 a pol minúty
…
Nedávno som sa zúčastnil zaujímavého podujatia, kde sme ako skupina predtým neznámych ľudí hľadali cesty k sebe a k vytvoreniu komunity s atmosférou bezpečia a hlbokej dôvery /len pre jasnosť podotknem, že podujatie bolo ideologicky aj nábožensky neutrálne – proste žiadne „háčiky“/.
Bolo úžasné sledovať ako veľa si vieme navzájom dať ak uvoľníme priestor svojej ľudskosti a na chvíľu zabudneme na „zvieracie inštinkty“ aj „civilizačné návyky“. Ako emócie rôznych ľudí môžu rezonovať, vytvárať prepojenie a ako v takejto atmosfére dokážeme pred inými odhaliť svoje hlboké a emočne bolestivé tajomstvá a zároveň silne spolucítiť, keď oni zdieľajú tie svoje. S ich podporou si dovolíme navštíviť miesta vo svojom vnútri, kam sa bežne ísť neodvažujeme. Každý z účastníkov tam vlastne prišiel (či bol poslaný?) nielen kvôli sebe, ale aj pre niekoho iného. A niektorí možno preto, aby sa stretli v časopriestore.
Mnohí, vrátane mňa, odchádzali emočne odľahčení (niekedy aj o dosť veľkých „kostlivcov zo skrine“) a s (o niečo) lepším chápaním svojho vnútorného emočného labyrintu, jeho prameňov aj dnešných dopadov.
/Zároveň som cítil aj ľútosť z toho, ako ľudia nezriedka žijú vedľa seba, ale ich srdcia sa od seba vzďaľujú až nakoniec už nedokážu k sebe nájsť cestu. A to málo, čo by stačilo k priblíženiu, je v tej chvíli už príliš veľa./
Po návrate sa mi zo všetkých tých silných dojmov vynorila téma emočnej zraniteľnosti. Ľudia ju zvyknú vnímať ako slabosť a majú rôzne stratégie ako sa s ňou vyrovnať. Na základe skúseností (najmä tých menej príjemných) si budujeme automatické emočné mechanizmy, ktoré nás do budúcna majú chrániť pred podobnými pocitmi. Lenže, ako sa hovorí, „nič nie je zadarmo“ a tieto mechanizmy nám zároveň zabraňujú emočne sa otvoriť, dôverovať a nadviazať hlbšie vzťahy. V konečnom dôsledku nám môžu brániť konať slobodne a byť šťastní.
„Ak dlhší čas nevyjdeme z klietky emočného bezpečia, môže sa stať, že zabudneme kde sú dvere“
Čo znamená prijatie vlastnej zraniteľnosti a ako sa k nemu dopracovať?
V prvom rade je to „zmierenie sa“ s tým, že emočná otvorenosť a odvaha vytvára aj potenciál pre emočné zranenie. Podstatné je tu slovíčko potenciál. Byť zraniteľný nie je to isté ako byť zranený. Potenciál znamená, že niečo sa môže stať, ak pre to nastanú všetky potrebné podmienky. Prvou (nutnou, nie však postačujúcou, ako by povedal matematik) je v tomto prípade emočná otvorenosť a druhou naša vnútorná interpretácia/spracovanie vonkajšieho podnetu do negatívnej (zraňujúcej) emócie. Kľúčové je uvedomiť si, že síce nemáme plnú kontrolu nad tým, čo sa deje okolo nás, ale môžeme ju mať nad tým ako to vnútorne spracujeme. Práve tu vstupuje do deja naša ‚možnosť slobodnej voľby’.
A nemá to zase úplne jednoduché – do cesty sa jej stavajú prvoplánové podvedomé mechanizmy, pochádzajúce jednak z nášho “dedičného výrobného nastavenia” a tiež z vplyvu nášho okolia, najmä počas detstva. Reálne však vždy máme možnosť rozhodnúť sa – napr. medzi hnevom/nenávisťou a súcitom/láskou – ak niekto urobí niečo, čo sa nám nepáči, či nám dokonca potenciálne ubližuje. Samotné (emočné) ublíženie je teda vecou voľby v zmysle „niekto nám ublížil“ vs. „dovolili sme niekomu, aby nám ublížil“ (našou vnútornou reakciou na jeho konanie).
Zraniteľnosť je teda potenciálna práve v tom do akej miery si dokážeme prestaviť a nastaviť svoje emočné mechanizmy tak, aby v nás čo najmenšie množstvo vonkajších podnetov vyvolávalo negatívne emócie.
Majstrovskou úrovňou je dosiahnutie úplnej emočnej slobody, keď vnútorná emočná interpretácia akéhokoľvek podnetu je plne v našej réžii a teda to ako sa cítime je po celý čas výlučne našou voľbou.
Proces preberania kontroly nad svojimi emóciami začína uvedomovaním si svojich emočných reakcií (automatických mechanizmov) a pokračuje ich postupným vedomým nahrádzaním nami želanými reakciami (napr. že sa nenechám nenahnevať ak sa mi niečo nepáči) až kým nie je dosiahnutá úplná emočná sloboda. Samozrejme to netrvá deň ani mesiac a nejde to bez vytrvalosti a trpezlivosti. Výsledok za to ale určite stojí.
Pomôcť pri tom môže:
- uvedomenie si, že síce nemôžem mať pod kontrolou svoje okolie, ale môžem mať pod kontrolou svoje pocity a prevziať za ne zodpovednosť
- zodpovedanie si otázky: ak nad svojimi pocitmi môžem mať kontrolu, prečo mám komukoľvek dovoliť, aby mi jeho konanie spôsobilo negatívne pocity?
- uvedomenie si, že negatívne emócie sú škodlivé oveľa viac pre mňa ako pre ich pôvodcov
„Hnevať sa na druhých je ako piť jed a dúfať, že otrávi vašich nepriateľov.“
…a pre „tých ezoterickejších“ aj:
- uvedomenie si, že práve zvládnutie situácií mimo našej komfortnej zóny predstavuje najväčší potenciál pre osobný rast
- súlad s „vyšším princípom“, ktorý sa stará o to aby všetko bolo ako má byť a uvedomenie si svojej jednoty s celkom (prekonanie ilúzie oddelenosti)
- duchovné techniky ako napr. Ho’oponopono
Vlastnú zraniteľnosť netreba potláčať alebo sa tváriť, že neexistuje. Odvaha spočíva práve v tom, že niečo urobíme aj s vedomím rizika. Dať dôveru aj keď môže byť zneužitá, dať lásku aj keď nemusí byť opätovaná, … No a čo?
„Nikdy nezistíš, či je niekto hodný tvojej dôvery, ak mu nedáš šancu sklamať ju.“
Sú ľudia, ktorí emočne ťažko znášajú aj keď im niekto len neodpovie na pozdrav. Ak sa rozhodnem niekoho pozdraviť, urobím to, lebo ho chcem pozdraviť a nie preto, aby mi pohladkal ego tým, že odpovie – či odpovie je jeho slobodná voľba, ktorú rešpektujem. Mojou voľbou zase je, že sa necítim inak ak mi na pozdrav neodpovie a aj to, či ho aj nabudúce pozdravím prvý.
Naša zraniteľnosť môže byť zdrojom utrpenia, no zároveň nás robí ľudskejšími, umožňuje nám milovať a súcitiť s inými. David R. Hawkins vo svojej knihe Vzestup po úrovních vědomí píše, že zážitok blízkosti smrti odstraňuje strach z nej. Podobne aj prijatie vlastnej zraniteľnosti odstraňuje strach z nej a dáva silu a odvahu na ceste k emočnej slobode.
Zhrnutie pre minimalistov :
- aj neznámi ľudia si dokážu poskytnúť veľmi silnú emočnú podporu, ak chcú
- zraniteľnosť predstavuje len potenciál byť zranený, ktorého realizácia/nerealizácia závisí od vytvorených podmienok
- nemáme plnú kontrolu nad tým, čo sa deje okolo nás, ale môžeme ju mať nad tým ako to vnútorne (emočne) spracujeme
- našou slobodnou voľbou je prevzatie zodpovednosti za to ako sa cítime a následne postupné prevzatie kontroly nad svojimi pocitmi (čo si vyžaduje čas)
- skutočná sloboda je sloboda emočná, keď vnútorná emočná interpretácia vonkajšieho podnetu je plne v našej réžii a to, ako sa cítime, je po celý čas výlučne našou voľbou.
