Audio verzia článku má 13 minút

V príspevku Viem, že viem… je spomenutá aj téma majstrovstva. Doplníme k nej ďalšie uhly pohľadu.

ČO JE MAJSTROVSTVO

Každú našu schopnosť ovládame na určitej úrovni. Metód a stupníc ich merania je mnoho (meranie IQ, testy a certifikácie, výkonové testy, …). Jedna z univerzálnych stupníc ovládania schopností vyzerá takto:
1. Nevedomé neovládanie schopnosti – schopnosť neovládame a ani nevieme, že niečo také existuje (napr. malé dieťa môže chápať dopravné lietadlo ako samočinne letiaci stroj a nevie o tom, že niekto ho musí pilotovať a že sú ľudia, ktorí to vedia)
2. Vedomé neovládanie schopnosti – uvedomenie si, že určitú schopnosť nemáme (napr. niekto zistí, že nedokáže pilotovať lietadlo …neodporúča sa zistiť to počas pilotovania)
3. Vedomé ovládanie schopnosti – schopnosť na určitej úrovni ovládame, ale iba ak jej počas vykonávania venujeme svoju vedomú pozornosť (napr. začínajúci pilot, čerstvý vodič auta po absolvovaní autoškoly alebo dieťa, čo sa učí chodiť)
4. Nevedomé ovládanie schopnosti (resp. jej častí) – vo vykonávaní schopnosti máme za sebou dostatočný „počet opakovaní“ na to, aby sa schopnosť zautomatizovala a jej riadenie sa prenieslo (úplne alebo čiastočne) do podvedomia (napr. keď skúsený vodič na dobre známej ceste prepne na „autopilota“, alebo keď pokročilý tenista pri údere premýšľa kam chce umiestniť loptičku a nie ako má držať raketu, telo a ako udrieť do loptičky)
/Podvedomie pracuje rýchlejšie, energeticky efektívnejšie a môže v ňom „bežať“ mnoho procesov súčasne, takže mozog často opakované činnosti zautomatizuje a presúva do podvedomia./

Dá sa povedať, že na úrovni 4 už danú schopnosť ovládame dostatočne pre aktuálnu potrebu. Potenciálna pasca sa nachádza na úrovni 3. Ak nevenujeme „prvým X opakovaniam“ schopnosti dostatočnú vedomú pozornosť a úsilie potrebné k ich precíznemu vykonaniu (prípadne ak sa schopnosť učíme iba intuitívne a bez dobrého učiteľa), schopnosť sa zautomatizuje nesprávnym spôsobom, ktorý neskôr môže obmedziť jej ďalší rozvoj. V takom prípade je niekedy jedinou možnosťou vrátiť sa späť a zafixovať schopnosť správne – čo je väčšinou ťažšie ako sa ju učiť „od nuly“, keďže nás mozog zvádza k už naučenej (nesprávnej) automatike. Niečo také zažívajú amatérski športovci-samouci, keď ich možnosti zlepšovať sa narazia na limity nesprávne naučených schopností (držanie rakety, technika úderov, neefektívny pohyb, …). Bohužiaľ zmeniť nesprávne zautomatizovanú schopnosť na správnu vyžaduje zostúpiť z úrovne pokročilého späť na úroveň začiatočníka a na to nie každý nájde dostatok motivácie a trpezlivosti – veď koniec koncov športujeme hlavne pre zdravie a radosť a nie pre výsledky, či? 🙂
Tip: pri súčasnej obrovskej a stále rastúcej rýchlosti vývoja technológií a s nimi súvisiacich sociálnych dopadov môže byť schopnosť „naučiť sa veci znovu a inak“ čoskor jednou z kľúčových pre úspech a možno aj pre prežitie.

5. Majstrovstvo
Ak sa schopnosť naučíme správne po úroveň 4 a praktikujeme ju dostatočne dlho (vraj ~10 000 hodín), máme veľkú šancu dosiahnuť v nej výnimočnú úroveň, ktorá sa začiatočníkovi aj pokročilému môže zdať až zázračnou. Vďačíme za to neuroplasticite mozgu, ktorý s neustálym opakovaním používania schopnosti nielen posilňuje existujúce, ale vytvára aj úplne nové neurónové „zapojenia“ – úzko špecializované na určité prvky danej schopnosti.

Tie sa môžu prejaviť napr. ako nový zmysel či rozšírené vnímanie (vojak vycíti nebezpečenstvo, majster bojového umenia „vie“ čo sa súper chystá urobiť, vedec zrazu pochopí skrytú súvislosť v informáciách, virtuóz vie „ako má skladbu správne zahrať“,…).
Je ťažké predpovedať kedy (a či) majstrovstvo príde – niekedy to môže byť postupný a inokedy skokovitý proces. Jeden z dobrých receptov ako sa k majstrovstvu dopracovať je robiť s vášňou čo máme radi a dáva nám zmysel a veriť, že trpezlivosť prináša ruže 🙂

ČO NIE JE MASTROVSTVO

Ľudské vnímanie je plné skreslení a mozog plný (zdanlivých?) paradoxov. Nie je preto veľmi prekvapujúce, že aj naše vnímanie vlastnej expertízy v určitej schopnosti/oblasti má silnú tendenciu k skresleniu. Tento jav má názov Dunning-Krugerov efekt a prejavuje sa keď si myslíme, že sme v určitej oblasti oveľa lepší, než v skutočnosti sme (napríklad väčšina šoférov sa považuje za ak nie skvelých, tak aspoň nadpriemerných, ale na cestách to úplne tak nevyzerá…).

Potom nielenže pred skutočným expertom vyzeráme hlúpo, ale môžeme vyvodzovať úplne nesprávne závery v domnení, „že tomu rozumieme“. Niečo takéto sa stalo nemenovanému M.W., ktorý sa v roku 1995 rozhodol úplne bez maskovania tváre prepadnúť dve banky za sebou a ešte sa pritom usmial do bezpečnostnej kamery. Keď ho na základe obrazu z kamery chytili, bol úplne šokovaný. Natrel si totiž pred akciou celú tvár citrónovou šťavou, aby nebol pre kamery viditeľný. K tomuto nápadu ho inšpirovala znalosť, že citrónová šťava funguje ako neviditeľný atrament…

Práve jeho prípad inšpiroval psychológov Dunninga s Krugerom k hlbšiemu preskúmaniu tohto javu. Vykonali niekoľko prieskumov a štúdií a dospeli k tomu, že väčšina ľudí má tendenciu hodnotiť sa vyššie ako je realita a to tým viac, čím nižšia je reálna úroveň ich schopnosti. Naopak, ľudia s vysokou úrovňou schopnosti majú sklon ohodnotiť sa pod ňou.

Problémom sveta je, že inteligentní ľudia sú plní pochybností, zatiaľ čo tí hlúpi sú plní sebaistoty“ Charles Bukowski

Zosumarizované do grafu to vyzerá takto:

Vyhnúť sa tomuto skresleniu len vlastnými silami nie je celkom jednoduché (viem to aj z vlastnej skúsenosti), pretože ak poznáme z kontextu zatiaľ len malú časť, ako máme vedieť, že je v ňom ešte oveľa viac? Čo sa teda dá urobiť, aby sme sa Dunningovi s Krugerom vyhli?

  • vedieť, že táto tendencia existuje + kedy má tendenciu sa prejaviť
  • porovnať svoju schopnosť s ľuďmi vo svojom okolí a získať širší obraz (nie vždy presný)
  • nechať svoju schopnosť posúdiť overenej autorite v danej oblasti (testovaním, mentoringom) alebo sa porovnať so štandardmi (ak existujú)
  • rozdeliť schopnosť na konkrétne činnosti, ktorých úroveň dokážeme objektívnejšie vyhodnotiť

Celkovo užitočné je držať si kritické myslenie voči obsahu svojej hlavy a pokladať ho za pravdivý len s určitou pravdepodobnosťou.

Never všetkému, čo si myslíš“   Michael Neill