Audio verzia článku trvá 6 a pol minúty
Čo znamená odpustiť
Čo znamená odpustiť? Môžeme nájsť rôzne definície odpúšťania, ako napríklad:
„Odpustenie je zámerný a dobrovoľný proces, v ktorom obeť zmení svoje pocity a postoje voči ublíženiu a prekoná negatívne emócie ako hnev a túžba po odplate (pomste).“
„Odpustenie je vedomé a zámerné rozhodnutie vzdať sa pocitov hnevu alebo odplaty voči osobe alebo skupine, ktoré nám ublížili.“
Zodpovedajúci grécky výraz aphiemi možno preložiť ako „nechať to odísť“, „odpojiť sa od toho“, „nechať to za sebou“. /…šiesti z pätnástich historikov a jazykovedcov by s tým možno úplne nesúhlasili./
Pre mňa odpustiť znamená priradiť celej udalosti neutrálnu emočnú interpretáciu a nepremietať udalosť do svojho vzťahu s jej aktérmi (v kontexte vzťahov na ňu akoby zabudnúť).
Pre jasnosť si ešte povedzme čo odpustenie nie je:
– stotožnenie sa s jednaním všetkých aktérov
– bagatelizovanie dopadov udalosti alebo jej úplné ignorovanie (napr. žiadne ponaučenie)
– totálna tolerancia čohokoľvek (motivovaná napr. strachom)
„Odpustenie neospravedlňuje správanie iných.
Odpustenie zabráni, aby správanie iných zničilo tvoje srdce“
Komu a čo vlastne odpúšťať
Teraz to môže byť trochu kontroverznejšie, takže pokračujte len na vlastné riziko 🙂
Vyššie uvedené definície dávajú toho, kto odpúšťa, do role obete, ktorej „je ubližované“ a za toto ubližovanie sú zodpovední iní. Rola obete presúva významnú časť kontroly nad jej životom a tiež časť zodpovednosti zaň, na iných. Výmenou obeť dostáva možnosť kedykoľvek sa vyhovoriť na iných – na ľudí, na boha, na osud, atď., obviňovať ich a prípadne im blahosklonne odpustiť a mať z toho dobrý pocit (teda určité emočné bezpečie). Vzdanie sa kontroly nad svojím životom je však veľmi vysoká cena.
Na druhej strane kto chce byť tvorcom svojho života, musí byť pripravený prevziať zaň aj úplnú zodpovednosť (sloboda rozhodovania a zodpovednosť sú neoodeliteľné strany jednej mince). Akceptovať, že každá životná situácia (a aj celkový stav) je výsledkom vlastných postojov, minulých rozhodnutí a z nich vychádzajúcich konaní.
Rola tvorcu vníma akúkoľvek udalosť ako výsledok potenciálu, ktorý existoval a prejavil sa vďaka vhodným podmienkam. A tie podmienky (spolu)vytvoril svojimi rozhodnutiami a konaním.
Negatívne udalosti sú potom z jeho pohľadu naplnením rizika – negatívneho potenciálu. Toto riziko buď vedome prijal, alebo si ho kvôli nedostatočnej znalosti kontextu neuvedomil. Tak či onak je to jeho vlastná „kaša“, za ktorú nebude nikoho obviňovať a teda ani nie je v pozícii niekomu odpúšťať.
Tip: udržať sa v roli tvorcu aj v emočne náročnejších situáciách pomáha napr. technika ho’oponopono.
Komu teda v roli tvorcu odpustiť? Hneď a automaticky odpustiť sám sebe (že situáciu pripustil, prípadne nezvládol podľa predstáv) a nasmerovať celú svoju tvorivú energiu na vyriešenie situácie a poučenie sa do budúcnosti. Aby to fungovalo, je nutné mať rád sám seba aj napriek vlastnej nedokonalosti – ľahšie odpustíme tomu, koho máme radi. Inak môže neschopnosť odpustiť si skončiť v špirále sebaobviňovania až sebatrestania a posunom do role obete, aby to príliš ťažké bremeno bolo na koho hodiť.
Mať rád sám seba znamená prijať sám seba bez výhrad. So svojimi prednosťami aj nedostatkami. To je pevný základ, na ktorom sa dá budovať vlastný rozvoj až po naplnenie svojho potenciálu. Zároveň sa tým otvára srdce aj pre úprimnú a nezištnú lásku k iným ľuďom a pre prijatie ich lásky.
„Ak ťa niekto úprimne miluje, nikdy ti nedovolí mať ho (ju) radšej, ako máš rád seba.“ DauVoire
Zhrnutie pre minimalistov:
- rola obete poskytuje isté emočné bezpečie, ale je dlhodobo stratová
- kto chce byť tvorcom svojho života, musí zaň prevziať úplnú zodpovednosť
- tvorca neobviňuje iných a tak im ani nemá čo odpúšťať, odpúšťa však sám sebe
- predpokladom pre schopnosť odpustiť sám sebe je bez výhrad sa prijímať a mať sa rád
- prijatie samého seba srdce nezatvára, ale naopak ho otvára pre úprimnú lásku k iným ľuďom a pre prijatie ich lásky
